Pajštún asi každý pozná. Teda pozná ako pozná. Minimálne o ňom väčšina ľudí počula. Ja som sa do tejto skupiny radil tiež, ale osobne som ho nikdy nenavštívil. A keďže Lucka áno, vytiahla ma minulý víkend pozrieť si si jeden z pohraničných hradov Malých Karpát.
Na tému fúkanie sa nevyjadrujem, opäť nás čakal jeden luxusne veterný deň, ktorý nám miestami poriadne znepríjemňoval cestu. V každom prípade sme si chceli výlet na Pajštún vychutnať čo najdlhšie, preto sme si opäť vybrali dlhší, niečo viac ako 13 kilometrový okruh, so začiatkom v mieste s názvom ,,Pod Dračím hrádkom“. Medené Hámre, ktoré sa zväčša udávajú ako orientačný bod, sú síce vzdialené len desať minút chôdze, avšak v mieste nášho turistického začiatku bola veľmi dobrá odstavná plocha pre autá, ktorá v Medených Hámroch akosi chýbala. Takže sme zaparkovali našu škatuľku, počkali kým sa mi načítajú moje Garminy a vydali sa smer Medené hámre (290m) – Košarisko (410m) – Pod Kozliskom (505m) – Pajštún (467m) – Dračí hrádok (380m) – Pod Dračím hrádkom (275m), s celkovým prevýšením 480 metrov.
Prvých 5 kilometrov sme šliapali po asfaltke, ktorá slúži ako prístupová cesta pre majiteľov okolitých chatiek a domčekov. Táto pasáž nie je až tak oku lahodiaca, keďže okolité obydlia sú v dosť schátralom stave a pôsobia veľmi vyľudnene. Výnimku tvorí azda len Baroková Kaplnka sv. Michala, ako aj Jaskyňa Sedmička, ktorá je dlhá vyše 1000 metrov a objavená bola hordou nadšencov v roku 1958. Tesne pred Košariskom nám cestu skrížili ešte dve mladé srnky, ktoré nás vďaka silnému vetru zavetrili s časovým oneskorením a my sme si tak mohli vychutnať ich krásu plnými dúškami.
Od Košariska sme potom svižne vhupli do lesa, kde vietor ostal uväznený v korunách stromov. Vďaka tomu sa naše tempo ustálilo a my sme sa akoby na húsenkovej dráhe pomaly presunuli ku Kozlisku. Les bol celkom slušne zasnežený, čo ma celkom prekvapilo. Vlnitý úsek, na ktorom sme pravidelne stúpali a klesali trval približne 40 minút a na jeho konci sme sa ocitli hlboko v lese.
Po červenej sme sa potom vydali smerom na Pajštún, ktorý sme dosiahli po približne pol hodinke chôdze.
Pamiatka je to naozaj monumentálna, avšak napriek naozaj pod kožu idúcemu chladu v kombinácii so super mega silným vetrom, išlo hranie sa s foťákom do úzadia a len veľmi letmo sme si túto pamiatku obzreli z blízka.
Cestu späť sme od Kozliska absolvovali už po žltej značke, pričom spoločnosť nám robil jemne poletujúci sneh. Táto časť túry sa nám páčila najviac, les tu bol veľmi pekne zasnežený, dokonca občasné sneženie s predierajúcim sa slnkom vytvárali prekrásnu scenériu. Od Pajštúnu sme sa asi po hodinke a pol dostali k nášmu autu a skonštatovali, že napriek horším poveternostným podmienkam bol výlet predsa len vydarený. Existuje mnoho ciest ako sa na Pajštún dostať. Dlhšie, kratšie, strmšie alebo tie s miernejším stúpaním. Dôležité však je si jednu vybrať. Preto ak sa radíte do skupiny ľudí, o ktorej som písal na začiatku, skúste si zvoliť niektorú z nich. A najlepšie už tento víkend.