Víkend pred dvomi týždňami bol škaredý. Z plánovanej turistiky bolo váľanie sa na gauči, kombinované s prepínaním televíznych kanálov. A keďže v telke išlo veľké nič, už po tisíci raz v tomto mesiaci, raboval som chladničku. V nedeľu večer som skonštatoval, že som pribral asi tonu, a keďže na utorok hlásili pekné počasie, dohodli sme sa, že si vezmeme dovolenku a pôjdem(e) vypotiť všetky neduhy uplynulého víkendu z tela von. A pretože sa mi nechcelo ďaleko šoférovať, Lucka vybrala kopec relatívne blízko nášho domova. Tentokrát však s menej poetickým názvom.
V utorok ráno nás zobudil budík, až potom slnko. Pracovníci SHMU mali pravdu a na nás čakal príjemný deň, trošku polooblačný, s teplotou okolo 1°C. V domnení, že to za oknom vyzerá rovnako idylicky ako pred ním, sme sa pobalili a vyšli von. Lucku vietor popohnal k autu naozaj rýchlosťou vetra, ja som zas s entuziazmom naháňal igelitku s PET fľašami po parkovisku. Pôvodne som ju chcel vyhodiť do smetí, ale vietor o rýchlosti 45km/h si zahral som mnou futbal. Asi po pár desiatkach sekúnd som svoju “loptu“ dobehol a vyfúkaný ju vyhodil do žltého smetiaka. Super. Martin jedna, vietor nula.
V aute som sa od Lucky dozvedel dve veci. Jednak to, že Somár je s nadmorskou výškou 649 metrov, najvyšším vrchom juhozápadnej časti malých Karpát. A aj to, že som vyzeral ako somár, keď som lietal po parkovisku naháňajúc tú igelitku plnú fliaš. Skóre vyrovnané. Bol som však veľmi rád, že Lucku neopustila dobrá nálada, nakoľko pred nami bol husto veterný deň a vedel som, že viac ako zlé počasie, moja manželka neznáša keď fúka. A mal som pravdu. Po piatich minútach od zaparkovania auta, v centre Limbachu, sa jej nálada zmenila. V tak trošku nevrlej atmosfére, sme na okruhu Limbach (179m) – Tri kamenné kopce (570m) – Somár (649m) – Medvedie údolie (539m) – Limbach, s prevýšením 540 metrov a celkovou dĺžkou 16 kilometrov, miestami doslova utekali po turistickom chodníku.
Objektívne však treba povedať, že pokiaľ začínate túru po modrej, smerom od obecného kostola, tak je oveľa znesiteľnejšia, ako keď sa vydáte opačnou stranou, po červenej. Postupné prevyšovanie je z tejto strany veľmi príjemné, dokonca sme miestami nemali pocit, že sa namáhame. Takmer celý okruh vedie lesom, v zimnom období však pôsobí pustejšie.
Výhľady sú na viacerých miestach prekrásne, Malé Karpaty sú tu pekne vrstvené, v diaľke sa týči bratislavský Kamzík.
Asi za dve hodiny aj štvrť, sme boli na Somárovi. Pocitová zima -5°C (ako sme sa neskôr dozvedeli od fešáka zo správ o počasí) nám nedávala veľa času na rozjímanie, ale určite odporúčame kopec navštíviť v lete, pretože ponúka krásne lúky, stvorené pre piknikovanie.
Spravili sme si zopár fotiek a šup ho dole opačnou stranou. Tu si treba dať trošku pozor, pretože zo sedla v Medveďom údolí je turistický chodník veľmi zle značený. Červená značka sa tu stráca, človek má tendenciu pokračovať po širokej lesnej ceste, ktorá sa po 200 metroch plynule napája na cyklistický chodník. Preto je potrebné sa od smerovníka v Medveďom údolí vydať, nie po spomínanej lesnej ceste, ale krížom cez les (kolmo na smerovník, smerom nadol), v ktorom sa približne po 200 metroch objaví červená značka. Priznávam, v tomto úseku sme trochu poblúdili.
Odtiaľto sa ide dosť strmo lesným žľabom dole, až kým neprídete k Prameňu Estavella, odkiaľ sa už po širokej ceste, cez chatovú oblasť, pohodlne dostanete k rovnomennému penziónu a postupne až na začiatok obce Limbach. Po skoro 15 kilometroch v nohách sme sa leskli ako ruské bábiky, preplesky od vetra boli na našich lícach miestami bordové. Ale veď nevadí. Pri aute sme bilancovali stav: dva – jeden, pre nás.
S myšlienkou, že niekedy byť somár sa oplatí, sme nastúpili do auta, a čerpajúc energiu z utešenej zimnej panorámy nášho dnešného Somára, sme nechali výduchy naplno fúkať teplý vzduch do našich líc. A zážitok? Perfektný! Preto neseďte doma v tieto mrazivé dni ani vy a vydajte sa spoznávať krásy slovenskej prírody. Nech už bývate kdekoľvek 😉