Existuje veľa nápadov ako príjemne stráviť víkend, ale myslím si, že je len máločo lepšie ako víkend strávený v prírode. Preto nás dnešný tip zavedie opäť do Vysokých tatier. Tento krát do Veľkej Studenej doliny, konkrétne na Zbojnícku chatu.
Ideálne je zvoliť si za začiatok trasy Starý Smokovec, kam sa dostanete bez problémov medzimestskou hromadnou dopravou alebo aj autom. Bohužiaľ, hľadať neplatené miesto na státie je často krát zdĺhavý proces, ale myslím si že tých 5 Eur stojí za celodenný zážitok, ktorým je prechádzka jednou z najkrajších a zároveň najchladnejších dolín.
My sme svoje auto zaparkovali takmer v strede Starého Smokovca, približne dvesto metrov od tatranskej električkovej stanice, kde sa nachádza obchod s potravinami. Ten oceníte najmä cestou späť. Prechodom cez hlavnú cestu sa popri Spolku horských vodcov dostávame k prvému smerovníku a zisťujeme, že náš prvý úsek bude trvať necelú hodinku. Celkovo na nás čakalo prevýšenie 992 metrov, ktoré sme zdolali na dĺžke 15,87 km za približne 7,5 hodiny aj s dlhými prestávkami, najmä na samotnom vrchole, odkiaľ sa nám naskytol neuveriteľný výhľad. Turistický chodník je veľmi dobre značený, vďaka niekoľkým smerovníkom a kombináciou farieb zelená, modrá a červená sme postupne prechádzali úsekmi Starý Smokovec (995m) – Hrebienok (1275m) – Nad Rainerovou chatou (1305m) – Zbojnícka chata (1960m).
Pre tých z vás, ktorí chcú trošku ušetriť sily, je možnosť kúpiť si spiatočný lístok priamo na Hrebienok a vyhnúť sa tak námahe, ktorou bezpochyby je prekonanie prvých 280-tich výškových metrov. Treba mať však na pamäti, že zaplatíte 9€, 8€ alebo 6€, podľa toho, či ste kategorizovaní ako dospelý/á, senior alebo dieťa.
Osobne odporúčam zdolať prvú prekážku po vlastných. Aj keď pre pamätníkov spred víchrice z roku 2004 bude prechádzka trpkou spomienkou, pre všetkých ostatných krásnym predjedlom vysokohorskej turistiky ľahšieho stupňa. A okrem toho, pokiaľ sa vydáte pešo, pivo a jedlo na konci dňa budú chutiť oveľa lepšie 🙂
Takže začíname od Lanovky Hrebienok, kde na nás čaká 2,5 kilometrov pomalého a príjemného stúpania, pričom tu si môžeme zvoliť trasu po kedysi lesnej ceste alebo po asfaltke, ktorá vedie priamo na Hrebienok. Ako som už avizoval, za necelú hodinku sme sa popri veľkom drevenom medveďovi dostali k prvému turistickému uzlu. Odtiaľto sa dá absolvovať niekoľko zaujímavých výstupov, z tých top sú to napríklad výstup na Zamkovského chatu a Téryho chatu, či na Slavkovský štít.
Po krátkom osviežení sa, pokračujeme už po červenej značke, ktorá nás po približne 15 minútach dovedie nad Rainerovu útulňu, k ďalšiemu smerovníku. Určite odporúčam navštíviť Rainerovu útulňu buď cestou hore alebo späť, pretože je vzdialená iba 3 minúty chôdze od turistického chodníka a má veľmi dlhú tradíciu, ktorú cítiť už na prvý pohľad.
My sme tak urobili a po letmom preskenovaní krásneho mini údolia, sme sa už vydali po modrej značke, smer Zbojnícka chata. Tento úsek je najdlhším, v zmysle jeho predelenia ďalšími smerovníkmi, a teda ako ste si istotne aj domysleli, je smerovník nad Rainerovou útulňou posledným na tejto trase smerom nahor. Postupne sa nám útulňa strácala z dohľadu a my sme vošli už do hustého tatranského lesa, ktorý v svieži ranný májový deň prenikavo voňal ihličím. Po približne jeden a pol kilometroch lesnej cesty, a teraz už mám naozaj na mysli krásnu lesnú cestu, uchránenú pred vyčíňaním matky prírody, sa nám otvorila prenádherná scenéria najchladnejšej a turisticky najatraktívnejšej doliny.
Táto dolina je výnimočná najmä tým, že ako v jedinej na Slovensku sa tu udržuje sneh najdlhšie počas roka a vďaka svojej polohe, ponúka široké možnosti využitia najmä pre skialpinistov. Okrem toho ukrýva najväčší počet plies, ktorých by sme mohli preletom ponad ňu napočítať dovedna dvadsaťšesť. Tesne po opustení lesa a teda po vstupe do kosodreviny, sa nám po ľavej strane naskytá krásny pohľad na malý vodopádu, ktorý však ostáva v tieni mohutnej rázsochy Slavkovského štítu.
Pomalým tempom po miestami takmer rovinatom povrchu, prechádzame ponad potok naprieč prudkému stúpaniu, ktoré sa nachádza už v takmer 65% našej dnešnej zaujímavej cesty. Ak sa vydáte na túto túru v mesiacoch november až marec, určite si so sebou zoberte mačky. Určite ich oceníte najmä pri prechode okolo Vareškovho a Zeleného plesa, ktoré sú ľudsky panenské a svojou neuveriteľnou čistotou vás nechajú zamyslieť sa nad krásou prírody ako takou. My sme síce mačky nemali, pretože sme v polovici mája nepredpokladali že ich budeme ešte potrebovať, ale v istých pasážach by nám určite uľahčili výstup.
Po prekonaní plies nám tak ostáva zdolať už len niečo vyše 800 metrov do cieľa. Mohutnosť tatranských končiarov je citeľná a prítomná aj vďaka končiacej sa doline, ktorá vás akoby uzatvárala do svojej náruče.A potom sa odhalí. Vytúžený cieľ, ktorým je, tak familiárne nazývaná, Zbojníčka.Pôvodne postavená za účelom ubytovania poľovníkov, neskôr vložená do rúk turistických klubov a určená pre prenocovania nadšených turistov.
Príjemný personál nás občerstvil teplým nápojom, ale predtým nás stihol z diaľky privítať miestny oriešok Roman, psík vysokohorskej povahy, dokonale zvyknutý na turistov a veľmi priateľský k svojmu okoliu. Po približne hodinke oddychu sme s Luckou zvažovali prechod ponad Prielom a Zmrznutý kotol do ďalšej prekrásnej Bielovodskej doliny, ale chatári nám, vzhľadom na aktuálne snehové podmienky, neodporúčali vydať sa po modrej značke a okrem iného, chodník sa otvára až k 15-temu júnu a riskovať zranenie alebo pokutu naozaj nestojí za to. Objednali sme si preto ešte jeden čaj, sadli von na terasu a vychutnali si prekrásne výhľady na tatranskú prírodu.
