Ku koncu našej dovolenky sme sa s Luckou rozhodovali ako strávime našu poslednú obetu turistike. Výber bol široký, mňa lákali Vysoké, Lucku zas Západné Tatry. Aby sme našli kompromis, vybrali sme si nakoniec pohorie, v ktorom sme začali našu prvú púť naprieč slovenskými kopcami. V piatok sme tak zamierili do Nízkych Tatier. Voľba padla na Chatu Generála M. R. Štefánika, po málo frekventovanej turistickej trase, so začiatkom v Ústí Stanišovskej doliny. Osobne považujem túto dolinu za najkrajšiu v rámci Nízkych Tatier, ponúka mnoho krás, počnúc komplikovaným jaskynným systémom a končiac bránou k všetkým štítom Nízkych Tatier. Ale k tomu snáď nabudúce.
Našim cieľom bol okruh – Stanišovská dol., Ústie (725m) – Pred Bystrou, horáreň (885m) – Ch. Gen. M. R. Štefánika (1730m) – Krúpovo sedlo (1910m) – Sedlo Javorie (1478m) – Pred Bystrou, horáreň (885m) – Stanišovská dol., Ústie (725m). Za zmienku stojí aj fakt, že z Krúpového sedla je to na Ďumbier iba 25 minút ľahkej chôdze s prevýšením necelých 150 metrov. Tento kopec sme však absolvovali už tri krát a preto sme ho tento raz, aj z dôvodu nestabilného počasia, vypustili. Ak vám však praje počasie, máte silný krok a na Ďumbieri ste ešte nikdy predtým neboli, tak jednoznačne odporúčam doplniť do trasy. Vyššie uvedený okruh mal 27 km, prevýšenie 1 320 m a optimálnym tempom chôdze a pravidelnými prestávkami, sme ho zvládli za niečo viac ako osem hodín.
Budík nám zvonil celkom skoro, pobalení, umytí a oblečení sme nastupovali do auta o 06:45 hod. a pomaličky sa presunuli za necelých desať minút do spomínaného ústia Stanišovskej dol. Trasa je dostupná aj pre peších, ale keďže sme ju v minulosti prešli najmenej tridsaťkrát, rozhodli sme sa ušetriť na tomto takmer troj-kilometrovom úseku sily a odviezli sme sa autom. Od ústia doliny sa autom kvôli zákazu ďalej nedostanete, ale pohodlne tu zaparkujete na veľkom bezplatnom záchytnom parkovisku.
Za približne hodinku, po veľmi pohodlnej prechádzke po novovybudovanej asfaltke pre lesnícke účely, sme prišli k horárni, ktorá je akýmsi uzlom turistických trás smerujúcich na Ohnište, Krakovu hoľu, či Chopok alebo Ďumbier. Rovnako odtiaľto komfortne prejdete do obce Malužiná. Po desiatich minútach oddychu, sme sa vydali po modrej značke jednou zo spomínaných trás smerom na chatu. Tento prvý, takmer 6 kilometrový úsek, sa ide po kamenisto-zemitej cestičke v husto zalesnenom prostredí, lemovanom miestami hlučným potokom. Stúpanie je veľmi príjemné, vôbec sme nepociťovali námahu a keďže sa jednalo o dlhý úsek, prevýšenie bolo veľmi dobre rozložené. Po necelých dvoch hodinách, pri výstupe z lesa, sa nám poza veľmi útulnej útulni otvorila prekrásna scenéria doliny, ktorá na svojich najvyšších miestach ponúkala napriek ročnému obdobiu snehové fľaky.
Tu sme si opäť chvíľu oddýchli, aby sme sa vydali posledným, strmším úsekom cesty, ktorý bol trochu namáhavejší, ale z nohy na nohu sme sa bez problémov dostali až k Chate Gen. M. R. Štefánika. Teplý čaj nám na chvíľu vyzul naše Vibramy, aby si aj ony oddýchli a vyvetrali tých prejdených 12 kilometrov.
Do Krúpového sedla to bol už len kúsok a razom sme sa prehupli do druhej doliny, ktorá by nás pohodlne zaviedla až k Demänovským jaskyniam.
My sme sa však vydali po pomyslenej kružnici smerom na Krakovu hoľu, ale ešte predtým sme sa stihli pokochať krásnym výhľadom na Rotundu a okolité kopce.
Keďže nás trošku trápili prevaľujúce sa búrkové mraky, rezkejším tempom sme nasmerovali našu púť po žltej značke, ktorá nás viedla po takej mini hrebeňovke až do Sedla Javorie. Táto pasáž je veľmi rozmanitá a ako na húsenkovej dráhe sa prevaľujete cez menšie a väčšie kopce, aby ste nakoniec opäť vkročili do hustého lesa. Ten je v dôsledku vyčíňania prírody na svojom začiatku tak trošku chaotický a na istý moment sa nám stratila žltá značka z dohľadu, aby sme však po chvíli klesania plynulo prešli opätovne na turistickú trasu, tento krát už značenú červenou farbou. Tu nám bolo hneď jasné, že popadané stromy, ktoré sme museli miestami krkolomne prekračovať, zahádzali Sedlo Javorie, odkiaľ sme sa pred tromi rokmi vybrali na Krakovu hoľu.
Približne po hodinke lesnej chôdze, sme sa dostali na čistinku, ktorá bola od horárne vzdialená už iba niečo vyše kilometra. Tu sme už cítili, že máme za sebou čo to odšliapané, a že kým prídeme k autu, bude pocit únavy ešte intenzívnejší. Ale. Pri letmom obzretí sa ponad plece, pre-skenovaní panorámy nad nami, pri silnom nádychu čerstvej tatranskej prírody a pri výdychu vyčerpanosti, sme si s úsmevom zaspomínali na krásu tatranských štítov, ktoré sme práve zdolali. Áno, je to pomerne dlhý okruh. Ale verte mi, že s manželkou nám tento úsmev ostal dodnes a my tak žijeme prírodou vďaka svojim spomienkam naň i naďalej.
Na záver mi už neostáva nič iné, ako odporučiť vám, aby ste tento okruh vyskúšali. Najmä preto, že je málo frekventovaný a omnoho čarovnejší ako ten, ktorý sa dá absolvovať z Trangošky.