Sedel som v kresle a polievkovou lyžicou vyjedal čokoládovú zmrzlinu. Akurát som bol v polovici zmrzlinovej vaničky, keď Lucka na mňa z izby kričí, aby som vstal. S plnými ústami kričím späť a pýtam sa čo chce. Keď ostalo dlhšie ticho opäť som zaryl lyžicou do pomaly roztápajúceho sa krému. Zrazu sa z izby ozývalo čoraz hlasnejšie rádio a Lucka do toho neprestajne omieľala slová vstávaj, vstávaj. Otvoril som oči. V izbe bola tma a na rádiobudíku svietilo 04:30. Sen o zmrzline mi zničila naša dnešná plánovaná túra v Súľovských vrchoch. Kým mi však doplo čo sa deje, Lucka už bola v kuchyni a pripravovala raňajky.
Poviem vám, že začať deň takto skoro má výhodu asi iba v tom, že….. a vlastne v ničom. Ale keď bývate na inom konci republiky, ako tam kde sú kopce a hory, tak vám asi nič iné ani neostáva. Našťastie sme boli už pobalení deň predtým a tak sme sa ráno venovali len klasickým rituálom, ktoré sme hravo zvládli za niečo vyše hodiny. Ostávalo nám už len kúpiť diaľničnú známku, natankovať a ja som mohol ďalej pokračovať v sladkom snívaní o zmrzline, pretože šoférovanie padlo, v ten turistický deň na Lucku.
Po necelej hodine a trištvrte sme zaparkovali našu krabicu v obci Súľov, kde sme zaplatili na platenom parkovisku prijateľnú sumu 2 Eur za celodenné státie. Trošku sklamaný z bezsennej cesty som sa prezul do turistických topánok, zamkol auto a spoločne sme sa vydali na náš súľovský okruh so začiatkom v časti Súľov,parkovisko (360m), pokračujúc cez Súľovský hrad (635m) – Lúku pod hradom (550m) – Pod Roháčom (710m) – Roháčske sedlo (696m) – Kečku (822m) – Sedlo Patúch (621m) – Žibrid (867m) – Súľov (375m) a končiac opäť v časti Súľov, parkovisko. Na konci dňa sme náš výstup bilancovali celkom unavení, pričom sme za približne osem hodín šliapania zdolali viac ako 16 km a prevýšili takmer 1 000 výškových metrov.
V Súľovských vrchoch existuje viacero zaujímavých trás, my sme si vybrali tú dlhšiu, s prudším začiatočným stúpaním priamo na Súľovský hrad. Chodník tu vedie cez krásny listnatý les, ktorý však ešte nestihol zazelenieť. Po približne pol hodinke sme sa dostali k prvým skalám, odkiaľ boli výhľady naozaj prekrásne.
Po necelej hodine sme sa dostali priamo na hrad, teda v podstate na fragmenty múrov, ktoré sa z neho zachovali. Spravili sme si zopár záberov a následne sa opačnou stranou vydali na Lúku pod hradom kde sme si dopriali prvú väčšiu prestávku. Po konzumácii dvoch jabĺk a dobití chýbajúcej energie, sme zamierili prudším stúpaním do Roháčskeho sedla, odkiaľ na nás čakal výstup na vrchol Kečka. Predtým však musíte rozhodne pookriať nad prírodou, ktorá tu je naozaj úžasná.
V sedle sme si spravili tzv. svojku s dreveným fešákom a jeho budzogáňom a vydali sa naprieč dlhému, takmer dvojhodinovému chodeniu po lesnej húsenkovej dráhe. Turistický chodník tu ide po hrebeni a preto každých desať až pätnásť minút buď prudko stúpate alebo prudko klesáte. So začiatku je to celkom zábavné, ale ku koncu to začne byť celkom psychicky vyčerpávajúce, najmä keď po ďalšom klesaní sme vedeli, že budeme musieť opäť stúpať. Ale netreba sa nechať odradiť. Výhľady z vrcholu Kečka, ako aj okolitý les, ponúkajú množstvo zaujímavých pozorovacích uhlov.
Posledná etapa tejto húsenice je čisto klesajúca, do sedla sa ide prudko nadol a asi za dvadsať minút neustáleho klesania sme sa už tlačili rožkami na malej čistinke, z ktorej sme sa odhodlali na náš posledný výstup. Na vrchol Žibrid. Naň sme už išli z nohy na nohu a vyplatilo sa, pretože pomalým tempom sme nemali ani pocit, že sa namáhame a za necelých štyridsať minút sme sa zvalili na skalnatý cíp druhej najvyššej časti Súľovských vrchov. Ak vám ešte ostane energia, určite sa oplatí navštíviť Budzogáň, ktorý je vzdialený približne dvadsať minút od vrcholu. My sme ju už však nemali nazvyš a tak sme sa radšej slnili a pozerali na krásny kraj, ktorým bezpochyby Súľov je.
Cesta smerom nadol bola už veľmi pohodlná, po žltej značke sme sa dostali borovicovým lesom priamo do obce Súľov, ale pozor, z jej opačnej strany. Preto sme ju museli prejsť celú až na koniec, kde sme sa znova ocitli na parkovisku, z ktorého sme našu túru začali. A potom? No potom už mohlo nasledovať jediné. V miestnych potravinách som si kúpil čokoládovú zmrzlinu, ktorú som si spolu so západom slnka vychutnával na spiatočnej ceste do Bratislavy, s pomyslením, že opäť sa nám raz oplatilo skoro vstávať a šliapať po krásnej zemi zvanej Slovensko.