Je až priam neuveriteľné, že dva tak krásne okruhy, akými sú súľovský a strážovský, ležia tak blízko pri sebe. A keďže ten prvý sme absolvovali pred mesiacom, tentokrát na nás čakal ten druhý. Správne, ten strážovský. S vidinou troch voľných dní sme si začali plánovať náš výstup a keďže počasie zohralo v našom plánovaní najdôležitejšiu úlohu, výlet padol na sviatok práce. Veď ako predsa lepšie osláviť prácu, ak nie celodennou turistikou?
Opäť ma (nás) budík poriadne preplieskal o piatej hodine rannej, posteľ mi zas otĺkla palec na nohe a oči sa mi vďaka super šetriacej žiarivke rozlepili až na wecku. Na tieto skoré ranné vstávania si asi nikdy nezvyknem.
https://www.youtube.com/watch?v=GB2yiIoEtXw
Ale patrí to k tomu a aj keď v daný okamih nie je veľa miesta na smiech, v aute sa na tom vždy dobre pobavíme. Teda vlastne asi iba Lucka.
Cesta z Bratislavy bola opäť raz pohodlná, v skorú rannú hodinu sme počas sviatočného dňa stretli na diaľnici len zopár áut. Po zaparkovaní pri miestnych potravinách v strede obce Pružina sme sa prezuli už do turistických.
Pred nami trasa začínajúc v obci Pružina (380m), pokračujúc cez Červíkovu chatu (595m), Lúka pod Strážovom (1130m), až postupne na vrcholy Strážov (1213m), či Hrubá Kečka (1020m). Celkovo sme za takmer osem hodín zdolali vyše 22 kilometrov a prevýšili viac ako 1 200 metrov.
Prvý úsek vedený obcou Pružina sme prešli po približne troch kilometroch a dostali sa tak na jej koniec, kde pred vstupom do lesa čítame na osadenej tabuli upozornenie o zvýšenom výskyte medveďa hnedého. Lucka nadšená s úsmevom od ucha k uchu, ja zas naopak nadšený o čosi menej, a to najmä vďaka Googlu a fotkám slovenského predátora v ňom.
Stúpanie na Červíkovú chatu bolo zo začiatku veľmi plynulé, posledných 20 minút trasy bolo už ale stredne náročných, terén tu totiž veľmi prudko stúpal nahor. Základom nám bola chôdza z nohy na nohu a pokiaľ sa človek nikam nenáhli, tak si na pomalé tempo zvykne a veľmi dobre sa mu prispôsobí. No a veľkou pomocou nám bola samozrejme super čokoláda, ktorú Lucka vyhrabala ráno v skrini, zabudnutú niekde za polohrubou múkou. S jemne bielym povlakom som z nej zjedol viac ako polovicu, prechod na Lúku pod Strážovom bol tak o poznanie rýchlejší a vďaka zvýšenému glykemickému indexu v mojom tele aj veselší.
Zo sedla, ktoré sa nachádza ešte pod lúkou, až po samotný Strážov sa terén začína stávať skalnatejším. Nejde ale o nič náročné, naopak miestami príjemná chôdza dáva zabudnúť na náročný úsek spred príchodu do sedla. O pár desiatok minút sme tak boli už hore. Výhľady na jednotku, dokonca pri dobrom počasí sme sa pokochali aj krásami Západných a Nízkych Tatier.
Z najvyššieho vrcholu je potrebné vrátiť sa späť na Lúku pod Strážovom tou istou cestou. Potom sme sa vydali už novou trasou, stále po červenej značke, smerom k Rázcestiu pod Strážovom, odkiaľ viedla zelená značka až do Sedla Samostrel. V tejto časti okruhu je terén húsenkovitý, celkom mi pripomínal dvojhodinovú, vyčerpávajúcu etapu v Súľovských vrchoch, ktorá bola ale o poznanie náročnejšia. V sedle sme si preto trochu dlhšie oddýchli. Zo sedla vedú dve trasy späť. Jednou je tá po žltej, ktorou sa už klesaním dostaneme priamo do obce Pružina. Tou druhou je trasa značená červenou, pričom tu je potrebné preliezť cez posledný vrchol Hrubá Kečka, ktorý dá naozaj zabrať. Ale pozor, napriek namáhavému poslednému stúpaniu, to naozaj stojí za to. Obrovská lúka, deka a polhodinový spánok priamo v tieni ihličnatých stromov. Len škoda, že sme deku zabudli doma. Od Hrubej Kečky sa dostanete už iba klesaním priamo do obce Pružina.
Ak by sme mali porovnať súľovský a strážovský okruh, tak by sme museli konštatovať, že každý má svoje špecifiká a odlišuje sa navzájom v rôznych aspektoch. Ak by sme si mali vybrať ten krajší, tak by sme museli dlho rozmýšľať. Ak by sme sa však mali rozhodnúť, či zavítame do oboch ešte raz, voľba by bola až príliš jednoduchá. Považie, čoskoro sa opäť vidíme 🙂