Keď sa posnažíte, viete prejsť Západné Tatry za dva dni. Ale prečo by ste to robili?
Na Západných Tatrách sa mi najviac páči to, že sú krásne zelené. V porovnaní s tými Vysokými majú síce nižšie vrcholy, ale ponúkajú utešenú hrebeňovku s náročnými pasážami, pri ktorých sa zapotil už nejeden skúsený turista. Naším krstom týmto pohorím bol vrchol Baranec. Tak ako to je pre nás známe, aj tentokrát sme sa rozhodli pre menej frekventovanú trasu, mimo Žiarskej chaty, ktorú sme však pri zostupe nadol predsa len navštívili.Keďže pre letnú sobotu vyhlásili meteorológovia výstrahu pred búrkami, náš okruh sme začínali už o trištvrte na sedem ráno v Žiarskej doline. Na rozdiel od ostatných turistov, parkujúcich na záchytnom parkovisku a smerujúcich na Žiarsku chatu po modrej, sme sa vydali naopak po červenej značke, priamo na Baranec bez medzi zastávky. Náš okruh meral približne 16,5 km, pričom posledných 5 km sme sa zo Žiarskej chaty smerom k parkovisku spustili miestnou atrakciou, ktorou sú kolobežky, dostupné pre všetkých za jednorazový poplatok 5 Eur. Ako som už spomínal, Západné Tatry sú hrebeňovka a my sme počas necelých piatich hodín dosiahli prevýšenie až 1500 metrov a to všetko na trase: Žiarska dolina (900m) – Baranec (2184m) – Žiarske sedlo (1917m) – Žiarska chata (1300m) – Žiarska dolina (900m).
Cesta smerom nahor je relatívne vyčerpávajúca, no dnes viem s istotou povedať, že aj keď štatisticky je rovnako náročná ako tá na Kriváň, pocitovo je oveľa príjemnejšia. Svoju úlohu pri tom zohráva aj fakt, že takmer štyri kilometre z celkových šiestich smerom nahor kráčate prudko hustým lesom a neustále očakávate, kedy sa vám už naskytne prvý pohľad na vrchol alebo aspoň na okolitú panorámu. Aspoň v našom prípade to tak bolo a keď sa už-už každú chvíľu zdalo, že sme z lesa von, otvorila sa pred nami ďalšia hustá lesná pokrývka v strmom stúpaní. Bolo ešte relatívne skoro ráno, slnko bolo predsa už len vyššie na obzore, no my sme aj v tomto teplom letnom ráne mali pocit, akoby sa zotmievalo a miestami sa cítili doslova ako v Dobšinského pochmúrnych ľudových rozprávkach. Pokojné ticho, ktoré sa nieslo konármi stromov občas narušili krkavci volajúci naprieč celým lesom. Asi po viac ako dvoch hodinách som bol opäť presvedčený, že svetlo, ktoré preniká pomedzi vrchné stromy kopca, je len klam a les sa bude ďalej zhusťovať. Mýlil som sa.
Rýchly prechod do pásma kosodreviny nás oboch tak zaskočil, že sme sa ani nenazdali a už sme sa kochali krásnym výhľadom na okolité hory. Až s odstupom času sme si uvedomili, že za chrbtom máme Liptov ako na dlani a pred sebou, kdesi v diaľke betónový stĺp, symbolizujúci náš vytúžený cieľ.
S miernym klesaním a následne posledným prudkým stúpaním, sme dosiahli vrchol za presne tri a pol hodiny. Zvláštne, ako človeka dokáže hnať vpred túžba a zvedavosť, že si v danom okamihu ani len neuvedomí únavu, ba dokonca námahu, s ktorou jeho telo bojuje.
Pohľadmi na Baníkov, Tri Kopy, Bystrú a ostatné štíty už Vysokých Tatier sme si oddýchli a načerpali sily na veľmi prudký a skalnatý zostup severnou stranou, ktorá nás len uistila v tom, že tento smer je oveľa náročnejší na výstup ako trasa, ktorou sme sa na Baranec vydali my. Betónový stĺp máte totiž stále celú cestu od Žiarskeho sedla pred sebou a výstup miestami pripomína lozenie po obrovských schodoch.
Pohľad na dolinku zo Žiarskeho sedla je úžasný. Hlasné svište na seba pútali pozornosť turistov, ktorí smerovali na vrchol Plačlivô, ktoré je zo sedla optimálnym tempom chôdze vzdialené už len pol hodinku. Tento vrchol sme v daný deň z nepochopiteľných dôvodov vynechali, ale nevadí, aspoň máme dôvod navštíviť túto krásnu dolinu zas.
Úsek zo Žiarskej doliny smerom na chatu pripomínal chodník smerom z Krúpového sedla na Ďumbier, miestami doslova obrovské balvany lemovali tento turistický chodník, ktorý bol v daný deň veľmi husto zaplnený turistami.
Na chate nás privítali miestne mačky, ktoré si vychutnávali plnými dúškami teplé slnečné lúče a len sem tam pozreli okom na blížiace sa mračná. Sily sme doplnili výbornou hrachovou polievkou a zapili ju pol litrom kofoly. Keďže s plným bruchom neradno športovať, využili sme možnosť skrátiť a hlavne uľahčiť si posledný takmer päť kilometrový úsek kolobežkami. Po asi dvadsiatich minútach intenzívneho spomínania na naše detstvo sme zaparkovali kolobežky neďaleko nášho auta.
S pocitmi detskej radosti, kombinované so zážitkami z prejdených kilometrov, sme sa pohľadom do spätného zrkadla potešili, že sme Západné Tatry neprešli za dva dni. A prečo? No pretože sa sem môžeme vrátiť ešte niekoľkokrát a vždy nanovo zažiť to, čo sme zažili počas výstupu na Baranec.