Prvá veľká skúška našej skrátenej jesennej dovolenky sa volala Východná Vysoká. „Tatry som prešiel snáď tisíc krát, ale tento kopec ostane jediným, ktorý ma zdolal“, povedal jeden môj známy, keď sme sa v skorších večerných hodinách poberali do postele. Nevedel som úplne presne čo mám od tohto vrcholu očakávať, ale tak to aj malo byť. Posilnený jemným adrenalínom som v tú noc spal len veľmi plytko.
Na druhé ráno sme vyrazili smer Tatranská Polianka, kde sme pri vlakovej stanici zaparkovali. Toto parkovisko je akýmsi záchytným, keďže sa jedná o veľmi malú časť Vysokých tatier, s limitovanými možnosťami parkovania. Prehodili sme zopár slov s ľuďmi držiacimi prilby a čakajúci na svojho horského vodcu, vymenili si informácie o našich dnešných destináciách, zamkli auto a vydali sa smer Sliezsky dom. Asi po dvadsiatich minútach nás trúbiac obehlo terénne auto a my sme zamávali skupinke spred stanice, chystajúcej sa na Gerlachovský štít. Pre nás možno nabudúce.
Našim cieľom bol celkom iný vrchol a síce ten na trase v smere: Tatranská Polianka (995m) – Velický most (1305m) – Velická poľana (1560m) – Sliezsky dom (1670m) – Poľský hrebeň (2200m) – Východná Vysoká (2429m) a späť. Celkové prevýšenie 1434m s celkovou dĺžkou 18,80km sme na konci dňa bilancovali za niečo viac ako osem hodín.
Je paradoxom, že prvá tretina túry sa vám javí ako príjemná prechádzka lesom. Tu však už zdolávate 675 výškových metrov a to len za necelé dve hodiny, pričom máte stále akoby pocit, že sa deň pre vás iba začína. Tento úsek sa dá prejsť po asfaltovej ceste (slúži autám ubytovaných hostí a zásobovania) alebo po krásnom tatranskom chodníčku. My sme zvolili druhú alternatívu a ani nie po hodine a pol kráčania sa nám otvorila krásna scenéria Velickej doliny. Odporúčam nenechať sa uchvátiť moderným hotelom, ktorým Sliezsky dom bez pochýb je, ale určite radím prejsť sa ešte tých pár metrov poza hotel, priamo k Velickému plesu, kde si môžete dopriať zaslúženú prestávku.
Trošku unavený z nedostatku spánku som si vymenil prepotené tričko, doplnil energiu a pohľadom zaostril smerom na Poľský hrebeň, o ktorom som iba tušil kde sa asi tak nachádza. Pomôckou mi boli prvé tri zelené a hlavne viditeľné značky, potom som sa orientoval len prostredníctvom maličkých postáv kdesi v diaľke.Tento úsek je v porovnaní s tým predošlým pekne presvetlený, nachádza sa tu len veľmi nízka kosodrevina, ktorá každým krokom pomaly prechádza do skalnatého povrchu. Stúpanie je tu citeľnejšie, za niečo viac ako tri kilometre prekonávame 560 výškových metrov, avšak stále to nie je príliš vyčerpávajúce, takže som v napätí očakával kedy príde ten zlom, o ktorom mi rozprával náš kamarát. Za necelé dve hodinky sme dosiahli na hrebeň, ku ktorému viedla rozmanitá tatranská cestička lemujúca relatívne vysoký vodopád, menšie pleso a postupne zakrýva Sliezsky dom, ktorý pri dosiahnutí hrebeňa úplne stratíte z očí.
Posledný výstup už bol exponovanejší a smerovník so žltou značkou nás výkričníkom upozornil, že je potrebné sa po dosiahnutí vrcholu vrátiť rovnakou trasou späť. Pohľad na vrchol bol zdola naozaj prekrásny.
A tu nastal zrejme ten zlom, o ktorom hovoril náš priateľ. Iba 700 metrov do cieľa pri celkových 230 výškových metroch viedlo popri rokline odkiaľ sme sa doslova z hrany skaly pozerali na Zamrznuté pleso.
Nič pre slabšie nátury, ale pokiaľ ste zdolali Tri Kopy, tak vás upokojím, v porovnaní s nimi je tento úsek bezpečnejší. Problém bola aj hustejšia premávka, v jednej alebo dvoch pasážach bolo dokonca potrebné púšťať sa navzájom. Nohy sme po 4 hodinách šliapania mali celkom unavené, tento posledný kus cesty nás však preveril najviac. Po pol hodinke sme dosiahli Východnú Vysokú. Slnko bolo priamo nad nami a ligotavo sa odrážalo od kovovej strechy Sliezskeho domu, ktorý sa nám ukázal posledných pár metrov pred cieľom.
Malé prekvapenie nám pripravil Tatranský Národný Park, ktorého pracovníci osadili na skalu priamo pred vrcholmi kovovú legendu, ktorá ukazovala a menovala všetky hlavné okolité štíty. Skvelá pomôcka a hlavne Tatry ako na dlani. Začínajúc Kvetnicovou vežou (2433m), Lavínovou lávkou (2545m), Gerlachovským štítom (2655m), počnúc cez Litvorovu vežu (2581m), Dračí štít (2523m) a končiac Rysmi (2503m) sme sa kochali krásou tatranskej prírody.
Po pár minútach kochania sa krásnymi výhľadmi sme sa započúvali do strašného hrmotu, ktorý sa šíril z opačnej doliny. Všetci, ktorí sme tam v tom okamihu sedeli, sme nevedeli čo sa robí, ale pri pohľade na jasnú oblohu sme sa uistili, že búrka to byť nemôže. Jeden turista poznamenal, že to bola určite skalnatá lavína, ktorú už neraz zažil vo Vysokých
Tatrách. Ostávalo nám tak iba dúfať, že ju spustili naháňajúce sa kamzíky a nie nerozvážni turisti, ktorí sa snažili skrátiť si turistický chodník. Keďže miesta na sedenie bolo málo, po približne 20 minútach sme sa rozhodli zostúpiť nižšie a pokračovať tam, kde sme našu dnešnú túru začali. Osobne považujem východnú Vysokú za náročnú túru. Avšak vďaka svojej rozmanitosti nám s Luckou taká vôbec neprišla. Neostáva mi nič iné len si ju zopakovať. A zobrať so sebou aj priateľa 🙂