O Kriváni si miestni obyvatelia odjakživa tradovali mnoho povestí, avšak tou najznámejšou z nich je zaiste tá, v ktorej sa na siedmy deň od stvorenia sveta pán Boh prizeral na svoje dielo a zistil, že mu predsa len čosi na tej Zemi chýba. Rozhodol sa preto po svete porozhadzovať všetky prírodné krásy, ktoré mu ostali. Vyslal anjela, jedného zo svojich najvernejších poslov, aby tieto krásy roztrúsil po celom svete. Anjel sa na túto úlohu podujal, avšak vrece plné krás bolo príliš ťažké aj pre neho a keď letel už veľmi dlho a ťarcha jeho nákladu ho ťahala viac a viac dolu, podcenil výšku jedného z končiarov a zavadil o neho krídlom. Vrece plné krás sa mu roztrhlo a na pusté skaly sa rozsypali trblietajúce sa horské plesá, jazerá, bystrinky a vodopády, na prázdny priestor medzi skalami zas alpínske lúky a lesy. Anjel bol veľmi nešťastný, že všetka tá krása sa mu rozkotúľala na tak malom priestore. Na priestore, ktorý dnes nazývame Tatry. A ten končiar, o ktorý zavadil? Nuž ten ostal už navždy zakrivenou vstupnou bránou do Vysokých Tatier a jeho meno všetci dodnes veľmi dobre poznáme – Kriváň.
Pri započúvaní sa do príbehu v úvode svojho dokumentárneho filmu s názvom “Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase“ od slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša, sme presne vedeli kam nás zavedú naše ďalšie kroky.Výstup sme začínali zo záchytného parkoviska Tri Studničky (1140m) – pokračovali ďalej na Krivánsky žľab (2120m) a odtiaľ na Kriváň (2495m) a späť. Trasa je trošku náročnejšia ako v porovnaní so začiatkom na Štrbskom Plese, je však napriek prevýšeniu 1355 metrov kratšia, kedy za necelé štyri hodiny zdolávate niečo vyše šesť kilometrov. Tí skúsenejší z vás však vedia, že tak veľké prevýšenie na tak krátkej vzdialenosti svedčí naozaj o náročnom kopci. Spolu s manželkou sme ho zdolali celkovo dvakrát, ale ten prvý raz bol bezpochyby jedinečný moment.
Na túru sme v ten deň vyrazili o čosi neskôr. Na parkovisku Tri Studničky sme zaparkovali tesne pred desiatou a určite to nebol dobrý nápad, čiže príklad si z nás neberte. Najväčšou hrozbou počas letných výstupov sú totiž vysokohorské búrky, ktoré sa môžu spustiť z hodiny na hodinu a z krásneho bezoblačného neba sa razom stanú čierne mračná, z ktorých sa blýska jedna radosť. Jediné naše ospravedlnenie bol fakt, že sme v tom čase neboli ešte takí skúsení turisti a vlastne poriadne sme ani nevedeli, do čoho sa púšťame. Búrky sa nám v daný deň našťastie vyhli.
Asi po hodinke sa dostávame von z lesa kde sa už porasty menia na pásmo kosodreviny a spoza posledného stromu sa zjaví majestátny Kriváň, ktorý je akoby priamo na dlani. Z opačnej strany sa ponúka pohľad na celú tatranskú kotlinu, ktorej najznámejším orientačným bodom je hádam náš prvý 5* hotel na Slovensku. Tak blízko a zároveň tak ďaleko už Kriváň od tejto chvíle nespúšťame z očí, pričom intenzita našich prestávok sa rapídne skracuje. O 3 minúty, po spustení mojich garminov a zamknutí auta, už stojíme pod prvým smerovníkom s názvom Tri Studničky. Po zelenej značke sa vydávame cez rozľahlejšiu lúku, ktorá bola kedysi lesom a v ktorej už nájdete len lesných pracovníkov. Po približne dvadsiatich minútach vychádzame von z lesa, do víchricou zničenej oblasti, v ktorej už opäť začína dýchať život a kde sa predierajú nové stromy. Ide o akýsi cik-cakovitý lesný chodník v časti Grúnik, odkiaľ vedie odbočka k partizánskemu bunkru, ku ktorému sa dostanete vraj za päť minút. Odporúčam absolvovať cestou smerom nahor, pretože cestou späť budete tak uťahaní, že vám neostane síl nazvyš, aby ste si bunker išli obzrieť z blízka.
Stúpanie tu začína byť veľmi citeľné a v kombinácii s priamym slnečným žiarením na pravé poludnie, nás od úpalu chránia len šiltovky a príjemný tatranský vánok. Úsek medzi kosodrevinou je dlhý a tak ako na začiatku aj tu je cik-cakovitý, čo v istom momente začne byť tak trošku deprimujúce. Tento stav netrvá našťastie dlho, pretože sa pred nami otvorilo také malé údolie s prekrásnou lúkou. Tam sme si dali pár minút prestávku, doplnili sily tatramelkami a inými sladkosťami, aby sme mali dosť síl na poslednú časť túry. Pri pohľade na majestátny končiar som prehodil poznámku, prečo sú hore vybudované betónové stĺpiky. Lucka dôvod nevedela, rovnako ani ja nie. O necelých 15 minút neskôr sme prišli k smerovníku Krivánsky žľab.
Od žľabu trvá cesta na vrchol približne hodinku dvadsať. Terén je už však silne exponovaný a miestami v úzkych štrbinách, lepšie povedané žľaboch, je potrebné zapojiť najmä ruky, aby ste sa vyštverali o stupeň vyššie. Tu som konečne pochopil, že tie betónové stĺpiky, ktoré som spozoroval z onej lúky, neboli vlastne stĺpiky ale ľudia, ktorí mali čo robiť, či už s dychom alebo so silami, aby sa posúvali vpred. Prvá kríza prišla tak práve v týchto miestach, kedy som aj ja musel zastať a hlboko sa nadýchnuť. Nestrávené tatramelky v kombinácii s nadmorskou výškou a riedkym vzduchom boli v danom okamihu veľkou príťažou. Výhľad je však v tejto etape prenádherný.
Ďalej sme postupovali už z nohy na nohu. Lucka bojovala trošku s nízkym tlakom, točením hlavy a strachom zo strmšieho povrchu, ja naopak som bojoval so svojim žalúdkom. Je priam neuveriteľné, že človek vždy vie v sebe nájsť rezervy a premôcť nepriazeň daných okolností a dokázať tak najmä sebe samému, že sa to dá. Nie bojovať s prírodou, nie ísť proti nej, ale naopak počúvať vlastné telo a poraziť ho vlastnými zbraňami. Po štyroch hodinách sme zbrane zložili. Nesmierne šťastní a unavení sme sedeli tam, kde sedel v roku 1841 aj samotný Ľudovít Štúr. Či aj on vytiahol rožky a paštétu je otázne, v danom okamihu mi to však bolo úplne jedno.
Po zbalení ruksaku, odfotení okolia a po obzretí sa ponad vrchol Kriváňa smerom na Pribylinu, som zhodnotil, že je výhodou už šliapať len smerom nadol. Po dvoch hodinách som však názor zmenil a verte mi, či nie, nikdy som nebol šťastnejší vidieť svoje auto, ako v ten večer. Vybrzdené chodidlá a pocitovo zhorené päty mi na druhé ráno pripomenuli, že neexistuje nič krajšie ako pocit zdolať ten slovenský Matternhorn. Nemyslíte?