Tento rok pokryl Tatry prvý sneh relatívne skoro. Ja som si preto spomenul, ako sme v tom minulom, v rovnakom počasí, spolu s Luckou brázdili končiare Nízkych Tatier. Koncom apríla, v čase kedy by mala byť jar v plnom prúde, zavítala do týchto končín zima, uvalila krajinu do hlbokého mrazu a zakryla štíty hrubou snehovou prikrývkou. Vtedy dostala Lucka „skvelý“ nápad ísť na Rovnú hoľu. A verte mi, rovná teda určite nebola.
Keďže vrcholy Vysokých Tatier boli ešte zatvorené, po kratšom zvažovaní sme sa rozhodli, zamieriť na menej známy končiar tých Nízkych. Za začiatok sme si zvolili malebnú obec, ležiacu na ceste medzi Kráľovou Lehotou a Mýtom pod Ďumbierom. Východiskovým bodom nám bol penzión Šafrán, oproti ktorému bola odstavná plocha pre autá, a na ktorej sme po konzultácii s majiteľom penziónu zaparkovali. Vo veľmi hmlistom počasí, pri teplote dva stupne Celzia, sme zamkli auto a vydali sa na mrazivú túru. Na trase Nižná Boca (851m) – Sedlo Črchľa (1152m) – Rovná Hoľa (1723m), dlhej takmer 10 kilometrov, sme v silnom vetre a občasnom snežení, zdolali za 5h20m približne 863 výškových metrov. A aj keď na papieri sa javila táto túra ako málo až stredne náročná, verte mi, za daných poveternostných podmienok takou určite nebola.
Celá trasa je značená žltou značkou. Popri rodinných domčekoch a chatkách nás postupne odkláňa a my sa namáhavou chôdzou, cez veľkú a dlhú lúku, začíname skláňať pred silnejúcim vetrom. Po približne hodinke sa dostávame do sedla, v ktorom nachádzame úkryt v drevenej búdke. Odtiaľto vedie chodník naprieč vyrúbaným lesným svahom, ktorý je pokrytý súvislou snehovou pokrývkou a miestami zľadovatelými plochami.
Pomáhajú nám mačky, ktoré sme si nazuli ešte počas oddychu v sedle. Počasie sa zhoršuje a k silnému vetru sa pridáva aj sneženie, ktoré nám robí problémy, najmä vo viditeľnosti značiek, namaľovaných na drevených paliciach, takmer zakrytými snehom na viacerých úsekoch. Tu už trošku začínam nadávať, prečo som sa dal na túru v takýto nečas nahovoriť. Moja nevrlosť sa začína zintenzívňovať po prechode cez svah, kedy už priamo na hrebeni fúka ľadový severák, a pri pocite aspoň mínus desať stupňov Celzia striedajú jeden krok vpred, dva kroky vzad.
Útočiskom nám našťastie bol hustý ihličnatý les, do ktorého sme vstúpili po prechode nie veľmi dlhým hrebeňom, a v ktorom vietor akoby ustal. Tu sa nám však stratila značka z dohľadu a chvíľu nám trvalo, pokým sme ju opäť našli. Ako som sa po vstupe do lesa tešil, že konečne nemám hlavu plnú nafúkaného snehu, eufória ma prešla keď som sa po hruď prepadol do snehu. Lucke to prišlo náramne vtipné, mňa si viete predstaviť. Jej smiech sa niesol lesom ešte hlasnejšie, keď som sa o pár sekúnd, niekoľko metrov ďalej, prepadol do snehu opäť. A to ešte hlbšie. Poviem vám, dá to človeku riadne zabrať, kým sa vyhrabe z takého niečoho von.
Cestička vedúca lesom nebola veľmi dlhá. Keď sme z neho vyšli von, čakal na nás ešte približne necelý kilometer na vrchol. Keďže v zimných podmienkach trvá všetko akosi dlhšie, po istej dobe sme stratili prehľad o čase a ja som netušil, ako dlho nám ešte výstup potrvá. Mäkký sneh začal postupne tuhnúť a my sme sa razom ocitli v totálne zmrznutom teréne. Na jeho povrchu boli ihličnany obrastené ľadom a my sme vedeli, že sme dosiahli pásmo kosodreviny.
Tu som už smerovník vyzeral každých desať sekúnd a po približne dvadsiatich minútach som sa aj dočkal. Tabuľky obrastené zamrznutým snehom nás uistili, že sme tu správne.
Počasie nám nedávalo veľa voľných minút na rozjímanie, preto som sa rýchlo prezliekol do suchého. A poviem vám, nikdy v živote som sa v tak chladnom počasí neprezliekal. Spravili sme si zopár fotiek a otočili sa naspäť smerom k lesu. V ňom som si dal pozor, aby som sa opäť neponoril do snehu a po približne dvoch hodinách sme boli pri aute.
Teraz, keď sedíme tu v teple svojho domova, pozeráme sa von oknom na zúrivé chladné počasie a spomíname s Luckou na Rovnú hoľu, sme radi, že nešliapeme nikam na vrchol. Ako sa však poznáme, tento pocit nám dlho nevydrží.