Všetky predpovede hlásili krásny slnečný septembrový víkend a my sme sa vybrali tentokrát opačným smerom – smerom na západ, pričom našim cieľom bol najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Ako východisko našej trasy sme zvolili asi najdlhšiu možnú zo všetkých trás, a to cestu z Plaveckého Mikuláša. Auto sme nechali pri miestnom retropodnikateľovi. Pri pohľade na jeho stánok sa akoby zastavil čas a na chvíľu sme sa vrátili naspäť do 90.-tych rokov 20.-teho storočia. Ešte sme rýchlo dokúpili zásoby v miestnych potravinách s miestnym dialektom a vyrazili sme.
Kým sme našli prvý smerovník, museli sme prejsť okolo rímskokatolíckeho kostola sv. Floriána, pred ktorým leží pekná kamenná studnička so zaujímavým kovaním. A aby sme ani náhodou nezabudli, že sme na Slovensku, nápis na studničke nám to určite pripomenul 🙂
Kúsok od kostola je východiskový smerovník našej trasy a my sa vydávame po modrej smerom na Brezinky. Cesta vedie okrajom obce a následne príjemnou asfaltkou až k obrovskej lúke na konci dediny, odkiaľ je za pekného počasia nádherný výhľad na Plavecký hrad. Turistická trasa nepatrí medzi veľmi frekventované, preto sme si mohli v tichosti vychutnávať všetky tie rozmanité výhľady, ktoré nám okolie ponúkalo. Predtým ako sme sa vydali na celodennú púť, sme si zrekapitulovali, čo nás čaká – 18,60 kilometrov s celkovým prevýšením 935 metrov sme na konci dňa bilancovali za necelých šesť hodín.
Cesta bola naozaj veľmi rozmanitá a viedla cez lúky, lesy, dolinky a taktiež okolo oploteného areálu Elesko. Na Brezinkách sme boli asi za dve hodinky naozaj pomalým krokom, nakoľko sa nebolo kam ponáhľať. Tu sme dospeli k názoru, že je ten správny čas na nezdravý doping vo forme čoko keksíkov. Z Breziniek sú naozaj úchvatné pohľady na okolité polia, karpatské kopce a taktiež vodnú nádrž Buková, ku ktorej sa chodí rekreovať veľa ľudí zo širokého okolia. Odtiaľ sme sa vydali po červenej na hrad Ostrý Kameň, kde sa už terén stal trošku exponovanejším. Po 40 minútach sme už stáli pred bývalou vstupnou bránou hradu. Ostrý Kameň voľakedy slúžil ako hliadkovacia jednotka do bývalého Uhorska a spolu s Plaveckým Hradom strážili diaľkovú obchodnú trasu známu ako Česká cesta. V 18. storočí bol hrad vo vlastníctve rodu Pálffyovcov. Za ich vlády sa hlavné obchodné ťahy presunuli smerom na Bratislavu, preto hrad stratil svoju funkciu a začal postupne upadať. Koncom 18. storočia bolo presťahované aj sídlo panstva do neďalekého Moravského Svätého Jána a hrad sa začal definitívne rozpadať.
Na hrade dnes nájdete okrem iného aj takéto skvosty vo forme smetných košov, ktoré by tu podľa nášho názoru nemali čo hľadať. Je síce super, že sú tu, ale ak by tu neboli, turisti by si pravdepodobne brali odpadky so sebou naspäť v ruksaku (teda možno sme naivní, možno by skončili niekde na zemi. Ale na zemi skočia skôr či neskôr aj tieto, nakoľko koše nemá kto vysypať 🙁
Ostrý kameň je zároveň najvyššie položenám hradom Malých Karpát a tvorí začiatok (alebo koniec) hrebeňa Zárub. Od Hradu je to už len pol hodinka priamo po vápencovom hrebeni k najvyššiemu vrchu Karpát. Tu si treba dávať trošku pozor, lebo treba zapojiť do lezenia aj ruky. Na Záruboch nás už čakal pamätný dvojkríž, smerovník a tradičná vrcholovka.
Z vrcholu síce nevidieť až toľko, ako z Ostrého Kameňa, ale výh stojľady aj tak stoja za to. Cestu naspäť sme zvažovali cez Smolenice, kde by sme sa opäť napojili na Brezinky, no množstvo ľudí prichádzajúcich z tejto komerčnejšej strany nás tak odradilo, že sme sa vybrali naspäť tou istou trasou. A aj keď pre turistov je vždy lepšie urobiť si nejaký ten okruh, tentokrát sme vôbec neľutovali, nakoľko výhľady z Ostrého Kameňa stáli naozaj za to a radi sme si ich zopakovali aj pri zostupe.