Väčšina ľudí si plánuje dovolenku preto, aby si na nej oddýchli, mohli si dlhšie pospať a vrátili sa do pracovného kolobehu čerství ako rybičky. My sme po našej tohtoročnej dovolenke skonštatovali, že by sme potrebovali ešte zopár dní na podovolenkovú regeneráciu. Však načo by sme na dofči oddychovali a vyspali sa do ružova, keď môžeme vstávať každý deň o piatej a zhumpľovať naše telá tak, ako sa len dá Ale nie, síce to tak vyzerá, že stále iba frfleme na skoré vstávania, no v skutočnosti by som výhľady z vrcholov nevymenil za nič na svete. A inak to nebolo ani na Sivom vrchu. Klasika. Ráno budíková facka, o pol piatej ráno sa ocitám úplne mimo na wecku, samozrejme bez pocitu vedomia ako som sa sem dostal. Ale aspoň som nemusel robiť lepeňáky s paštétou, nakoľko sme počast našej dofči zahájili veľkú testovačku sušeného mäsa. Do batohu sme preto hodil len pár balení a išlo sa.
V aute sme spolu s Luckou trochu ponadávali, že koncom mája resp. začiatkom júna by mohli byť sprístupnené už aspoň tie štíty, ktoré nie sú pokryté snehovou pokrývkou. Ale pravidlá by sa mali dodržiavať a preto sme rešpektovali uzáveru väčšiny tatranských chodníkov a zvolili si v tomto ročnom období jeden z mála dostupných kopcov v Západných Tatrách. Našou krabičkou sme sa presunuli do obce Jalovec a odtiaľ do Bobroveckej Vápenice, kde sme nechali pri smerovníku auto (inak výborne sa tam parkuje) a vydali sa po modrej postupne smer Nad kameňolomom (1035m) – Babky (1566m) – Sedlo Predúvratie (1585m) – Sivý vrch (1805m) – Sedlo Pálenica (1570m) – Tokariny (785m) a späť k autu do Bobroveckej Vápenice (750m). Takmer 19 kilometrov dlhý okruh sme museli kvôli uzávere skrátiť, je totiž možné prejsť sa po hrebeni cez Salatín až na Baníkov, ale musíme uznať že Bobrovecká a Jalovecká dolina, ktorými sme sa vracali naspať, naozaj stáli za to.
Prvý úsek vedie po modrej, mierne stúpanie po asfaltke vystrieda po kilometri prudké stúpanie lesom až pod kameňolom. Určite si treba so sebou zobrať veľa vody, na ceste hore ju budete potrebovať.
Terén až po Babky je prudký, ale nemáte sa kam ponáhľať. Výhľady na Liptovskú kotlinu sú prekrásne a pohľad z Babiek na Ostrú a Sivý vrch je priam dychvyrážajúci. Chatár nám vravel, že jeho známa žijúca na Liptove, sa takmer každý víkend vracia na Babky. A robí dobre. Ticho, pokoj a krásne zelené lúky dávajú zabudnúť na civilizáciu. Vôbec by sme nenamietali, keby Babky ostali našou final destination. Viem si úplne predstaviť vykotiť sa na deku štýlom h.k. (obľúbená skratka jedného člena našej rodiny, jej doslovný význam si radšej domyslite, nakoľko nás čítajú aj mladiství a obsahuje vulgarizmy 😀 )
A teraz čosi k nášmu jedálničku na Sivom vrchu: pre tentokrát som zvolil ,Jack Link´s Beef Sticks. Sú predávané ako multipack troch kusov, pričom každý jeden dvadsať gramový kus je samostatne balený, a tak je len na vás či zjete jednu, dve alebo všetky tri klobásky naraz. Výstup na Babky mi naozaj dal zabrať, čiže som zjedol všetky tri. Chutili veľmi podobne ako napríklad pečené klobásy na vianočných trhoch, boli mäkké, teda povedal by som že sa miestami rozplynuli na jazyku a z pohľadu dodania energie, má tento produkt kvalitnejšie nutričné hodnoty ako napríklad chlieb s paštétou, či nejaká sladkosť.
O optimálnej veľkosti ani nehovoriac, pretože z 20g alebo prípadne 40 gramov sa neprejete na totálku a nebude vám zle. Jedna dvadsať gramová tyčinka, ako ich označuje samotný výrobca, ukrýva v sebe približne 101 kcal, ktoré tvorí primárne 5,5g bielkovín, 8g kvalitných tukov a iba 0,5g sacharidov. Ale komu by sa to chcelo na túre tak do detailov študovať zloženie. Skrátka boli dobré a naštartovali ma na ďalšiu pasáž cez Ostrú až na samotný Sivý vrch.
Moja manželka naopak zloženie čítať musela a takisto musela zvoliť inú alternatívu, nakoľko klobásky obsahujú množstvo prísad, na ktoré je alergická a intolerantná. Ale super, že výrobcovia myslia aj na takýchto ľudí. Lucka teda zvolila ,Biltong hovädzie od výrobcu St. Marcus s príchuť Peri Peri, ktorý mne osobne prišiel strašne vtipný, ale potom som si vďaka googlu zistil, že sa jedná o špeciálne štipľavé korenie, ktoré dodáva sušenému mäsu patričný šmrnc. A teda úplne že najpodstatnejšia vec – neobsahuje laktózu, kazeín, glutamán a ani sójový lecitín, tak práve tento produkt bol pre ňu ideálny. Dokonca je vhodný aj pre celiatikov. Zároveň treba dodať, že tento typ je dodávaný v 35 gramovom balení, ktoré obsahuje až 16,5g bielkovín a iba necelé 4g tuku či jemne nad 1g sacharidov. No a ešte jeden zaujímavý detail – balenie má 0,95g soli, čiže úplne ideálne na namáhavý výstup kamkoľvek. Samotná kvalita bola bez komentára, mäso bolo oproti Beef Jerky oveľa mäkšie, mne osobne miestami pripomínalo paprikové čipsy. Jedinou nevýhodou je, že síce zaženie hlad, ale nedokáže zahnať chuť na sladké:)
Zo Sivého vrchu sme sa po hodinovej prestávke prehupli opačným smerom do Sedla Pálenica. Ako naznačuje už samotný názov kopca, terén je tu dosť skalnatý, miestami sa zostupuje za pomoci reťazí. Ale nie je to nič náročné, skôr by som povedal, že rozmanité. Turistický chodník následne pokračuje cez kosodrevinu až k smerovníku v sedle, odkiaľ sme potrebovali ešte dobré dve a pol hodiny, aby sme sa cez dve spomínané doliny dostali naspäť k autu. Ale treba dodať, že napriek tomu, že sú relatívne dlhé (dokopy cez 9 km) ponúkajú neuveriteľný pokoj sprevádzaný hukotom potoka. Treba byť však trošku hlučnejší a navzájom sa rozprávať, pretože sme prechádzali rajónom nášho najkrajšieho a najmohutnejšieho lesného obyvateľa
Pri Tokarinách sme sa cez záhradkársku osadu za približne desať minút dostali tam, odkiaľ sme ráno štartovali. Napriek tomu, že Sivý vrch patrí medzi nižšie kopce Západných Tatier, vďaka sýto zelenej farbe svojich lúk, zážitkovému skalnatému prechodu pod vrchol a úžasnej kráse Bobroveckej a Jaloveckej doliny, nechá zabudnúť na tie vysoké a hrdé štíty na vôkol.