Kamarátovi som v lete organizoval rozlúčku so slobodou. Chlapská jazda tesne pred chomútom sa konala nikde inde, ako na chate vo Vysokých Tatrách. Možno by niekoho viac zaujímali detaily týkajúce sa samotnej rozlúčky, ale k úcte voči nám všetkým, opíšem radšej jeden z mála skvelých nápadov, ktoré sme počas predĺženého víkendu mali. A tým bol výstup na Predné Solisko.
Na druhý deň ráno alebo lepšie povedané v neskoré dopoludnie, sme sa postupne zobudili a prebúdzali sa z delíria, ktoré bolo v niektorých citeľné viac, v iných zas menej. Keďže budúci ženích bol športovec a mal tendenciu spáliť všetky kalórie prijaté v alkohole, jeho voľba padla na spoločný turistický výlet. Možností bolo viacero, ale síl s pribúdajúcim časom ubúdalo a tak sme si vybrali niečo menej náročné. Vytiahli sme alkohol tester a mali sme šťastie. Dvaja z nás nafúkali nulu. Takže hor sa do áut a tesne pred poludním sme vyrazili smer Štrbské Pleso.Odhliadnuc od všetkých problémov, ktoré sme počas cesty na Predné Solisko mali, musím podotknúť že sa jedná o veľmi príjemnú a miestami len málo náročnú túru, ideálnu aj pre rodiny s deťmi. Pre všetkých z vás, ktorých som zaujal, zopár detailov k trase Štrbské Pleso (1352m) – Chata pod Soliskom (1825m) – Predné Solisko (2117m) a späť. Tento úsek sa dá pohodlne zvládnuť za dve a pol hodinky, pričom počas tejto doby prekonáte niečo málo viac ako 5 kilometrov a prevýšite zhruba 765 metrov. Naozaj nič čo by bolo príliš náročné, dokonca pred poslednou časťou sa nachádza veľmi pekná chata, na ktorej je možné sa občerstviť a dokonca aj v prípade záujmu stráviť noc.
Napriek tomu sú okolité výhľady veľmi pekné. Na platenom parkovisku je potrebné nechať auto, ďalej sa už dostane človek len po vlastných. Na chatu vedú dve cesty, jedna oficiálna po modrej značke a druhá tak trošku menej oficiálna, popri skokanskom mostíku, ktorý je naozaj silne strmý a smerom do kopca sa šliape po umelo vytvorených schodoch, práve pre účely skokanov. Tatranský chodník je veľmi dobre značený, možno trošku na škodu, že vedie popod lanovku, ktorá je celoročne v prevádzke.
Po asi necelej hodine a pol sme sa dostali na Chatu pod Soliskom, kde vzhľadom na pekné počasie bolo veľa ľudí, ktorí sedeli so studenými nápojmi na terase alebo sa pohybovali len tak v okolí chaty. Podaktorí z nás boli už v dosť triezvom stave a pri zhodnotení celkovej situácie sme sa predsa rozhodli aj pre poslednú časť trasy, ktorou bola skalnatá cesta na Predné Solisko.
Táto je veľmi dobre označená a ak aj na chvíľu zbehnete z červenej značky, veľmi rýchlo sa na ňu opäť napojíte, keďže vás mohutné skaly nepustia medzi seba ďalej. Túto etapu by som prirovnal menej strmej verzii presunu zo Žiarskej chaty do sedla pod Plačlivým v Západných Tatrách. Je to veľmi príjemná a najmä pre deti zaujímavá trasa plná lezenia po skalách, pričom vôbec nie nebezpečná, avšak treba byť vždy obozretný a najmä vo Vysokých Tatrách. Po približne trištvrte hodine cesty sme si na vrchole spravili spoločnú fotografiu, spokojní a hlavne šťastní že raňajky ostali na svojom pôvodnom mieste, a pomaličky sme začali zostupovať nadol, smerom k autu.
Teraz, keď sa v chladných jesenných mesiacoch obzriem na krásne fotky, ktoré som si pofotil, viem že to bol jeden vydarený výlet korunovaný príjemnou túrou na Predné Solisko. A či už s opicou alebo bez, kopec sa dá pohodlne zvládnuť za akýchkoľvek životných podmienok:)